reklama

Rozjímanie nad hovniválmi

Zdanlivo bezcieľne túlanie sa po prírode môže byť často nečakane prínosné. Hlavne, keď stretnete niektorého z jej inšpiratívnych obyvateľov. Napríklad takého... hovnivála. I takéto stretnutie môže natrvalo poznamenať váš život.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Hneď na úvod sa ti musím, drahý čitateľ, úprimne ospravedlniť. A vlastne – zároveň Ťa aj varovať. Teda – iba v prípade, že slovo hovnivál, použité v nadpise u Teba spadá do kategórie vulgarizmov jemnejšieho zrna. Bude totiž hojne používané aj v ďalšom texte. Pravdou je, že na pomenovanie živočícha, ktorý tu bude vystupovať v hlavnej úlohe, sú aj rôzne iné, menej írečité označenia – napríklad skarabeus, prípadne valihnoj, ktorý však už od hovnivála naozaj nemá veľmi ďaleko (jeden za osemnásť, druhý bez dvoch za dvadsať...). No a skarabeus zase vôbec nevystihuje podstatné vlastnosti tvora, o ktorom sa ideme baviť. Preto som si napriek určitej kontroverznosti tohto názvu dovolil ostať pri ňom. Verím že mi bude odpustené a že si príbeh o hovniválovi získa Tvoje srdce.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nuž teda... pomedzi vysoké stromy na mňa dopadá pár jemných lúčov poobedňajšieho slnka, v tvári cítim jemné závany ledva badateľného vetríka. Sedím si na starom zhnitom kmeni stromu, fotoaparát mám ako vždy v pohotovosti. Keby sa náhodou niečo objavilo... Mám rád toto potulovanie sa a posedávanie po horách – pre niekoho prišvihnuté čudáctvo, pre niekoho zdroj inšpirácie, miesto psychohygieny a kadečoho iného, hríby a čučoriedky nevynímajúc.

Sedím si tu teda, dosť blízko skalnatého zrázu, ktorý mi poskytuje široký výhľad na okolie a čakám, že mi priamo pred objektív vylezie kapitálny jeleň, na ktorého sa vzápätí rovno pred mojim objektívom vrhne hladný medveď obrovských rozmerov. No a ja spravím geniálnu fotku, ktorá obletí svet.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

No zatiaľ takémuto scenáru nič nenasvedčuje. Čas ubieha a okrem pár zvedavých vtáčikov sa dookola skoro nič nehýbe. Klasika... efektivita nula bodov.

V lesnom tichu však znenazdajky zachytávam nejaký slabučký zvuk – čosi šuchoce v lesnej hrabanke a blíži sa to ku mne. Podľa zvuku to asi jeleň ani medveď nebude, ale predsa len to upútava moju pozornosť.

Chvíľu sústredene sliedim a ... nakoniec odhaľujem pôvod zvukov: dolu kopcom sa trmácajú dva – hovnivále. Niekde sa im podarilo ukoristiť poriadny kus ... (potravy) a teraz sa s ňou valia do bezpečia. Sklamane odvraciam zrak od týchto zaznávaných tvorčekov. Ako keby ich jedna mater mala – obidva sú po uši zababrané a zároveň zabrané do svojej, inými tak opovrhovanej činnosti. Vyzerá to tak, že dneska som sem šiel úplne, ale úplne zbytočne. Tieto hovnivále, to už je fakt výsmech mojej snahy...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po prvotnom znechutení si však pripomínam, že celá príroda je zložená z nekonečného množstva zaujímavostí, vzťahov a poučení, ktoré niekedy nevidieť na prvý, ani na druhý pohľad, ale treba po nich usilovne pátrať. Nuž teda pozorujem usilovný párik, váľajúci si svoju guľôčku a snažím sa nájsť v ich činnosti niečo oslovujúce, nejakú tú štipku poučenia.

Nakoniec – uvedomujem si po chvíli - nie je aj toto celkom zaujímavé...? Trochu nasilu začínam obdivovať ich súhru a vytrvalosť. Kotúľajú, kotúľajú, prekonávajú desiatky menších či väčších prekážok. Občas ich vlastný náklad pritisne k zemi, no vždy sa s novou vervou stavajú späť na svojich šesť mohutných ozubených nôh a pokračujú v zápase. Každým krokom sú bližšie k svojmu cieľu – ku vhodnému miestečku, kde si svoj prevzácny úlovok bezpečne zahrabú, nakladú doňho vajíčka a s pocitom dobre vykonanej práce sa poberú ďalej do sveta – pravdepodobne hľadať nejaký materiál, vhodný na výrobu ďalšej peknej guľôčky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pekná reflexia, hovorím si ironicky popod fúzy. Vskutku svetoborné... Asi bude naozaj užitočnejšie ísť odtiaľto preč. Napriek všetkej mojej snahe vytĺcť z minima maximum a z hovniválov nejaké to poučenie do života, dneska to vyzerá na márnu snahu. Balím foťák do ruksaku, zbieram porozhadzované veci a vtom – zrak mi padá na zráz, otvárajúci sa len pár metrov podo mnou. Hneď nato očami prelietam na objekt mojich predchádzajúcich hlbokých zamyslení - milé hovnivále stále kotúľajú a kotúlajú, ako keby ich za to platili a rýchlo sa približujú k okraju priepasti. Za chvíľu budú tam. Pozerám na hodinky – trištvrte na päť. Toľko času ešte mám. Sadám si späť a s napätím pozerám, ako sa celá minidráma skončí.

Rozhodol som sa, že do deja nebudem nijako zasahovať a zostanem v pozícii nezainteresovaného pozorovateľa. Sivočierne chrobáky bez prerušenia pokračujú vo svojej bohumilej činnosti a nezadržateľne sa blížia k okraju. Ešte päť metrov. Škoda, že im to nemá kto povedať... Až mi ich začína byť trochu ľúto. Sú také zabraté do svojich každodenných povinností, že nestíhajú vnímať širšie súvislosti. Zase majú pred sebou nejakú vetvičku – pre mňa drobnosť, pre nich obrovská prekážka. Chvíľu sa mocujú, pár krát sa prevrátia na chrbát, no nakoniec sa predsa len posúvajú ďalej. Víťazoslávne sa valia ďalej dolu kopcom, v ústrety skrytému koncu.

Už len dva metre. Nespomaľujú. Skôr sa mi zdá, že na menej hrboľatom povrchu nabrali ešte vyššiu rýchlosť. Teraz už priam letia dolu miernym briežkom, pár desiatok centimetrov od mojej dorafanej a zablatenej vibramy. Prebúdza sa vo mne nefalšovaný súcit. Aký len majú obmedzený pohľad! Vidia svoju guličku a okrem toho nič. Ich snaha za chvíľu pravdepodobne vyjde úplne navnivoč. Čo je však horšie, dolu pod skalou tečie hlboká rieka. Ak sa zošuchnú dole, tak nielenže stratia výsledok svojej celodennej námahy, ale pôjde im tak trochu aj o život. Môžu len dúfať, že sa im podarí dostať na breh a že ich prúd nestrhne do dravých vodopádov, ktoré sú kúsok dolu prúdom.

Po pár desiatkach sekúnd prichádza to, čo sa dalo čakať od začiatku: usilovný párik sa vo veľkom štýle prihrnul na okraj skaly. Ten prvý, asi vodca a mozog celej operácie, okamžite zaspätkoval, zacítiac vratkú pôdu pod nohami. No už bolo neskoro, spätkovať bolo treba začať skôr. Guľovitý náklad ho svojou zotrvačnosťou prevážil a spolu s parťákom, sediacim akurát na vrchu guľôčky sa všetko prepadlo cez okraj do hĺbky a celá scéna mi zmizla spred očí.

Pozerám do rieky, valiacej sa niekoľko desiatok metrov podo mnou. Je mi ich veru aj trochu ľúto – tak sa snažili a tak zle dopadli... Smutné. Ale čo už, taký je život. Keďže hovnivále boli jediný hodnotnejší objekt na pozorovanie v širokom - ďalekom okolí a žiadny medveď ani jeleň sa zjavne nechystal objaviť, zobral som veci a pustil som sa dolu strmým svahom, samozrejme tak, aby som náhodou neskončil ako hovnivále pred chvíľou.

Keby tu tak bol Ezop, určite by z tejto epizódky vznikla nejaká Bájka o hovniváloch. Celkom by to zapadalo do jeho tvorby – rád provokoval ľudí prirovnávaním ku rôznym zvieratám – od vrán, cez korytnačky až po krkavce a somáre. Ale hovnivála asi nepoznal. Alebo nechcel vo svojich prirovnaniach zájsť priďaleko. Pritom je to také poučné zvieratko! Zvlášť v dnešný deň si začínam uvedomovať, že my ľudia sme vlastne v rovnakej situácii ako tí dvaja chudáci, ktorí sa pred malou chvíľou zrúbali aj so svojim „pokladom“ dolu do rieky. Každý máme svoju guľôčku, ktorú si kotúľame pred sebou. Nehovorím, že v každom prípade to musí byť úplné h....o, ale niekedy možno aj hej. Najhoršie na tom je to, že vidíme často krát len to. Najprv si guličku s námahou vymodelujeme a potom si ju kotúľame životom. Jej kotúľanie nás zamestnáva natoľko, že nevidíme širšie súvislosti. Ako tí dvaja...

A že aké súvislosti? Napríklad, že pár metrov od nás je zráz, končiaci v rieke, z ktorej niet návratu. Zem, planéta na ktorej žijeme a jej prírodné zdroje mnohým pripadá ako niečo, čo tu bolo, je a bude, nech sa bude robiť čokoľvek. Bez ohľadu na naše konanie. A tak si všetci kráčame so svojimi guličkami dolu kopcom, ktorý sa nám zvrchu zdá nekonečný, no v skutočnosti jeho koniec nie je vôbec až tak ďaleko. Trápime sa každý so svojím kúskom, riešime, ako ho posunúť ďalej, ako ho zväčšiť. Občas nás pritláča k zemi, občas sa nadrieme s prekážkami, ale stále sa nejako posúvame dopredu. Škoda len, že popri našej snahe už nemáme energiu riešiť kontext, súvislosti. Študent sa utešuje tým, že má dobré výsledky a jeho snaha sa orientuje na to, aby boli ešte lepšie. Kulturista spokojne pozerá na svoj biceps, ktorý takmer pred očami rastie a rysuje sa. Podnikateľ si hladká ego stúpajúcimi sumami na účte, politik robí všetko preto, aby rástol HDP a hlavne jeho súkromné úspory.

Žijeme si v našich mestách, ktoré nám umožnili úplne zabudnúť na našu závislosť na prírodných zdrojoch a procesoch. Ľudia nevidia, nechcú vidieť, nemajú čas vidieť, nechajú na druhých, nech sa starajú o takéto veci... Hlavne nech mi nikto nekafre do môjho života – ja si predsa svoju robotu robím dobre. A robili to tak aj moji rodičia a starí rodičia a to boli predsa dobrí ľudia.

Tí, ktorí o tej priepasti pod našimi nohami hovoria, pretože vidia širšie súvislosti, sú často vnímaní ako od reality odtrhnutí snílkovia, ktorí potrebujú byť počutí a ktorí svojimi výmyslami zbytočne plašia ľudstvo, pokojne kotúľajúce svoje guľôčky. Narúšajú vžitú predstavu, že prírodné zdroje sú neohraničené a môžeme si s nimi robiť čo chceme. Veď je všetko v poriadku, máme čo jesť (v Tescu je jedla stále dosť), kde spať, výplata nám tiež chodí, kopce sú porastené šachovnicou niečoho zeleného, čo nadnesene voláme les či príroda... Toto všetko je však kopček, zvažujúci sa niekde, kde poza hranu zatiaľ úplne nevidíme. Avšak dostatočne na to, aby sme vedeli, že pád odtiaľ bude mať katastrofálne následky.

Keď sa ale ku snílkom pridá vyše 15 000 svetových vedcov naraz (ako v nedávnej dobe), asi to stojí za zamyslenie (1). Možno keby hovnivále pred desiatimi minútami mali niekoho, kto by ich upozornil (a keby boli schopné vidieť aj dlhší časový a priestorový horizont), nemuseli tak skončiť. A možno by napriek dobre mieneným radám bez rozmyslu pokračovali vo svojej bezhlavej ceste, opité úspechom z gúľania a s vidinou pekne vykvasenej potravy pre svoje potomstvo. 

Čísla sú naozaj neúprosné a desivé zároveň – podľa údajov FAO (Food and Agriculture Organization of United Nations) z roku 2007 už bolo napríklad nad hranicu udržateľnosti vylovených 52% lovísk morských rýb a 24% bolo dokonca prelovených (tie Tescové sa tiež nenarodili v Tescu). Flotily obrovských rybárskych lodí musia vynaložiť omnoho väčšie úsilie, aby nachytali toľko isto rýb ako v minulosti. Lov rýb začína byť menej rentabilný a potrebné sú dotácie celosvetovo vo výške okolo 30 – 34 miliárd dolárov ročne. Veľké druhy vymierajú a nahrádzané sú takými, ktoré ešte v nedávnej minulosti boli vyhadzované ako nepotrebný odpad – tzv. bycatch. Problém má však aj ďalšiu stránku - v roku 2004 ako rybári a chovatelia rýb pracovalo 41 miliónov ľudí a veľká časť obyvateľov pobrežných oblastí je na tejto činnosti nepriamo (ekonomicky) aj priamo (potravne) závislých - ryby napríklad u 2,8 miliardy ľudí pokrývajú viac ako 20 percentný príjem živočíšnych bielkovín. Čo budú títo ľudia jesť, keď nebudú ryby? Útes sa blíži, gulička sa ďalej valí... 

Parádne, nemáme more, my za to nezodpovedáme... Toto nie je naša guľôčka, z tohto nás nikto nemôže obviňovať. Alebo? Žeby malo na to, ako sa loví a čo sa loví vplyv to, čo my kupujeme v supermarketoch? No, znie to celkom logicky... A kam pôjde tých 2,8 miliardy ľudí keď nebudú mať čo jesť? Široko-ďaleko je najviac jedla v Európe, dokonca toľko, že si môžeme dovoliť veľkú časť vyhadzovať z dôvodu udržania cien a jednotnej formy v supermarketoch. Takže nejakých pár sto miliónov utečencov by sme hádam zvládli... či nie...?

Toto sú súvislosti, ktoré sa nás zatiaľ (našťastie) priamo až tak nedotýkajú. Ale môžeme sa pozrieť trochu bližšie – na veci, ktoré sa už začínajú týkať aj nás. Za posledné tri storočia bola rozloha lesov, tejto „klimatizácie Zeme“ globálne zredukovaná na polovicu, zo zvyšnej polovice bola polovica výrazne degradovaná a pozmenená. Dá rozum, že čokoľvek, čo z polovice zničíme a polovicu zvyšku ešte výrazne pozmeníme, nemôže fungovať ako dovtedy. Do roku 2005 stratilo lesy 25 národov úplne a 29 ďalších stratilo „iba“ 90% ich rozlohy. Ono by to vôbec nebolo až také zlé, keby jediný úžitok, poskytovaný lesmi, bolo drevo a miesto na nedeľnú prechádzku so psom. Na prirodzene rastúcich lesoch (nie smrekových a iných plantážach) sú závislé zrážky, klíma, pôda, vodstvo, živočíšstvo a v konečnom dôsledku teda aj človek. S odlesňovaním a „industrializáciou“ lesov súvisia povodne, vysychanie prameňov, pokles podzemnej vody, úbytok zrážok, zvyšovanie zastúpenia CO2 v atmosfére, zhoršovanie úrodnosti pôd, znižovanie potravnej sebestačnosti miestneho obyvateľstva a mnohé ďalšie problémy a to na regionálnej i globálnej úrovni. V odlesnených oblastiach krajín ako Brazília a India sa začínajú rozbiehať rozsiahle reforestačné (znovuzalesňovacie) programy (bonnchallenge.org), vyžadujúce nemalé finančné prostriedky, pretože domorodci si veľmi rýchlo uvedomili, čo stratili a že tých pár dolárov za predané drevo im je nanič, keď zrazu okrem nich nemajú nič. Niekoľko stoviek kilometrov odtiaľ však naďalej vrčia motorové píly a padajú stovky rokov staré stromy, z ktorých bude možno reklamný leták, ktorý po jednom prelistovaní skončí v smetiaku. A o nejakých pár rokov sa možno aj tam ľudia zbadajú, že možno to nie je najlepší spôsob využívania miestnych zdrojov.

Veru tak, nie sú to len rozvojové krajiny, kde ľuďom stále nedoplo, že lesy (a iné prírodné prostredia) majú omnoho väčšiu hodnotu ako len peniaze získané ich vyťažením a zničením. Aj u nás, na civilizovanom a rozvinutom Slovensku, si poniektorí gúľajú guličku dobrého biznisu s drevnou štiepkou či guľatinou a za sebou zanechávajú vyťažené a zničené celé doliny, stromoradia a brehové porasty storočných vŕb. Popritom ešte s maximálnou drzosťou zvyšku obyvateľstva vytierajú zraky s drevenými stoličkami a lyžičkami, ktoré vraj všetci potrebujeme. Paradoxne tí, čo ich vyrábajú, majú problém sa dostať k drevu, pretože všetko mizne niekde úplne inde. Je tu aj veľká skupina ľudí, ktorí síce z tohto biznisu nič nemajú a často aj chápu, že niečo nie je úplne v poriadku, no zo zotrvačnosti a hrdosti bránia „osvedčené a históriou potvrdené praktiky“ v obhospodarovaní krajiny.

Na Slovensku je z celkovej rozlohy lesov už iba 0,48% pôvodných, nenarušených pralesov (pralesy.sk). Čo je najhoršie ešte stále z nich ubúda. Zvyšok sú rôznou mierou ovplyvnené porasty, množstvo z nich až do takej miery, že by si namiesto označenia „les“ zaslúžili skôr priliehavejší názov „pole na drevo“. Predovšetkým v dôsledku dotácii na drevnú biomasu (štiepku) a vývozu surového dreva zmizlo na Slovensku v posledných desaťročiach obrovské množstvo lesov – v Národnom parku Nízke Tatry okolo 70 km2, vo Vysokých Tatrách 30% rozlohy, obrovské plochy zmizli aj na Orave a hlavne na Kysuciach (2). Tých pár ľudí, ktorým tento stav vyhovuje, (gulička utešene rastie) buď vytrvale opakuje naučenú sprostosť, že vyrúbaním lesa les ešte nezaniká (A. Kunca 2017), že vlastne my, ktorí tvrdíme opak, sme hlúpi. Zároveň u nich však často absentujú vedecky overiteľné argumenty. Keď sú usvedčení z logického nezmyslu, začnú sa vyhovárať na zákon. A keď vznikne iniciatíva, ktorá má hlavný cieľ zatlačiť na zákonodarcov, aby sa tento neporiadok konečne vyrieši, vysmejú ju a zironizujú.

Problém je v tom, že v skutočnosti sme všetci navzájom ovplyvňovaní konaním toho druhého – činnosť každého z nás má cez neskutočne komplexné súvislosti ďalekosiahly vplyv na okolie aj všetkých okolo nás (odporúčam pozrieť si dokumentárny film Home). Efekt motýlích krídel funguje nie len v počasí, ale v celej biosfére - aj malý zásah do komplikovaných vzahov môže spôsobiť veľkú odozvu inej zložky globálneho ekosystému. Asi netreba prízvukovať, že čím je zásah väčší, tým je aj jeho vplyv na celý systém väčší... 

Nemôžme sa pozerať každý len na seba, aby sme si zarobili svojich 800 eur a mali pokoj od všetkých. Musíme sa pozerať aj na dôsledky svojho konania na druhých a tiež na dlhodobejší kontext ako jedno volebné obdobie. Každá vec môže cez kaskádu neočakávaných procesov spôsobiť ďalekosiahle následky, či už teraz alebo v budúcnosti. Nie sme teda bezvýznamní tvorčekovia (...), ktorí sa každý hráme so svojou bezvýznamnou guličkou. Všetci spolu sme obrovská masa ... (živých tvorov), ktorí pred sebou valia obrovskú guľu – globálny ekosystém. Každý z nás prispieva svojím dielom k jej pohybu. Niekto väčším, niekto menším, ale každý prispieva. Niekto ju brzdí, niekto ju silou mocou tlačí smerom ku priepasti. Je jedno, kto ju zhodí dole. Keď spadne, pôjdeme s ňou všetci...

Ako schádzam dolu, premýšľam nad tým, ako je možné, že sa považujeme za rozumné bytosti a ako celok sa znižujeme na úroveň krátkozrakého nepremýšľajúceho hmyzu, ktorý vďaka svojej obmedzenosti skončil utopený alebo v žalúdku nejakej ryby. Namiesto snahy o spoluprácu na vyriešení globálnej ekologickej krízy a na predídení národnej ekologickej kríze radšej strácame čas hľadaním dôvodov, prečo sa s tým nič nedá spraviť. V horšom prípade ešte zabíjame čas presviedčaním „neveriacich Tomášov“, ktorí akúkoľvek krízu popierajú. Je trochu smutné, že napriek tomu, aké máme veľké mozgy, stále sme sa ich nenaučili poriadne používať. Sú síce plné vedomostí, ale často nevedú k rozumnému správaniu. Disponujeme dnes takými technológiami a dátami ako nikdy v histórii – vďaka satelitným senzorom sa vieme pozrieť na globálne procesy a do veľkej miery aj predvídať ich priebeh. Na rozdiel od hovnivála, ktorý je rád, že si vidí pod nos (ktovie, či je až tak rád...). Mohli by sme mu ísť teda príkladom.

Verím, drahý čitateľ, že si sa na moje prirovnanie neurazil. V podstate sa v rôznej miere vzťahuje na každého z nás, mňa, samozrejme, nevynímajúc. Verím, že najbližšie, keď hovnivála – hlavnú postavu tohto príbehu, niekde uvidíš, namiesto toho aby si ho s opovrhnutím obišiel alebo nebodaj zašľapol, radšej sa pozrieš na seba a svoje konanie, či sa naňho náhodou v niečom nepodobáš.

Ak nie je uvedené inak, použité údaje pochádzajú z publikácie Sodhi et al. 2010. Conservation biology for all. 

1. https://academic.oup.com/bioscience/article/67/12/1026/4605229

2. http://www.minzp.sk/files/iep/2017_12_v_narodnych_parkoch_bola_strata_lesa_oproti_inym_uzemiam_dvojnasobna.pdf

Ondrej Kameniar

Ondrej Kameniar

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

So svojim fotoaparátom strávim veľa času v prírode, kde vidím a zažívam množstvo zaujímavých vecí, ktoré budú aj hlavnou témou tohto blogu. V rámci svojho doktorandského štúdia sa venujem výskumu ekológie európskych lesov a pralesov na Fakulte lesnické a drevařské ČZU v Prahe. Viac o našom výskume na https://www.remoteforests.org(Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi uvedenej inštitúcie.) Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu