reklama

Postupnosť riešenia problémov ochrany prírody a prečo je Bielovodská dolina dôležitá

Ak sa postupne darí dospieť aspoň ku konsenzu, že obnova bezzásahovej oblasti Tichej a Kôprovej doliny prebieha bez problémov, Bielovodská dolina na druhej strane Tatier stále predstavuje územie, o ktorom sa vedú vášnivé polemiky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Diskusia ohľadne ochrany prírody sa podľa mňa skladá z dvoch dôležitých častí – z diskusie o prírodnej realite a jej zákonoch a z diskusie o vzťahu tejto reality k človeku, o zákonoch, ktoré tieto vzťahy upravujú. Súčasťou toho sú aj pravidlá, určujúce, ako a v akej miere môžme prírodu využívať (napr. lesný zákon). Ako u všetkého, treba začínať od základných a podstatných otázok a postupovať smerom k odvodenejším problémom, ktorých riešenie je závislé na vyriešení základných otázok.

V prípade tejto problematiky argumentačným základom, z ktorého sa odvíja ďalšia diskusia, určite nie je Zákon o lesoch, ani Plán starostlivosti o les. Rovnako ním nie sú ani nároky jednotlivcov či firiem, profitujúcich z ťažby a predaja dreva. Základom debaty sú prírodné zákonitosti, ktoré určujú, čo je a čo nie je v poriadku, čo prírodu a tým pádom všetkých nás poškodzuje nad únosnú mieru a čo nie. Ak zákon dostatočne nereflektuje prírodnú skutočnosť, tak asi nie je dobrý a tým pádom ho treba zmeniť a nie donekonečna používať ako argument. Mal by tiež platiť princíp spoločného dobra – záujem spoločnosti má prednosť pred osobnými záujmami jednotlivcov. Alebo ináč povedané – jednotlivec (či skupina) by sa pri všetkej svojej slobode a demokracii mal správať s ohľadom na zvyšok spoločnosti. Moja sloboda končí tam, kde začína sloboda toho druhého. Ale to je už zase iná, i keď úzko súvisiaca téma...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V prírode teda platia isté zákonitosti, fungujú procesy, o ktorých existencii existuje široký odborný (niekedy aj všeľudový) konsenzus. Každý rozumný človek uzná, že najlepšie sa žije tak, že tieto zákony v čo najväčšej miere rešpektujeme a riadime sa podľa nich. Ich porušovanie totiž väčšinou vyústi do nejakých nepríjemností. U časti z týchto zákonov nám ich rešpektovanie pripadá úplne samozrejmé - extrémnym príkladom je napríklad gravitačný zákon – nájde sa asi len málo ľudí (v triezvom stave), ktorí by popierali jeho platnosť a prípadne sa snažili svoje tvrdenie o jeho nefunkčnosti dokázať napríklad skokom z ôsmeho poschodia paneláku na vybetónované parkovisko. No v prírode funguje omnoho viac zákonov a súvislostí, ktoré sú v niektorých komunitách, brániacich sa zmene, vytrvalo popierané. Prečo je to tak?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jedna z možných odpovedí znie: pretože nie všetky prírodné zákony sú tak jednoducho a priamočiaro overiteľné ako gravitácia. Je jednoduché vyhodiť najbližší predmet do vzduchu, počkať tých pár sekúnd, kým dopadne na zem a potom víťazoslávne pohadzovať pohľadom po zahanbenom diskusnom partnerovi. Ťažšie to je napríklad s overovaním komplexných ekologických súvislostí. Biotop horskej smrečiny je v strednej Európe napríklad dynamicky sa obmieňajúcim prostredím, pre ktorý lykožrút a vietor nie že nepredstavujú nebezpečenstvo, ale dokonca kľúčové ekologické procesy. A to bez ohľadu na horninové podložie, sklon svahu, množstvo vody či názor toho-ktorého lesného hospodára. Rozdiel môže byť v trvaní cyklu medzi disturbanciou (narušením) a obnovou, v priemernej veľkosti plôch, na ktorých prebieha premena biotopu a taktiež vo výslednej podobe lesa (štruktúra, druhové zloženie, biodiverzita...). Do toho ešte vstupujú extrémne variabilné a do veľkej miery náhodné klimatické faktory, ktoré dokážu slušne zamiešať karty. No (zatiaľ...) to nič nemení na fakte, že horská smrečina ako biotop dokáže fungovať samostatne, bez prispenia človeka. Zároveň platí, že čím je les menej človekom pozmenený, tým lepšie si plní všetky ostatné funkcie okrem produkcie drevnej hmoty.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Toto všetko sú vedeckým výskumom zistené a overené fakty, ktoré navyše už na prvé počutie nahrávajú zdravému sedliackemu rozumu (čo asi robil les pred tým, ako sa človek doňho začal starať...?). Tiež tu máme bezzásahové územia, kde si tieto veci môžeme jednoducho na vlastné oči pozrieť. Čiže, použijúc analógiu s gravitačným zákonom, jablko napriek pochybnostiam dopadlo rovno pred pochybovača. Ten sa však tvári, že nič nevidel, prípadne začne svojich názorových oponentov obviňovať zo zaujatosti, zameranosti proti nemu a z mnohých iných vecí. A tak sa o týchto jasných a zrejmých veciach stále dookola diskutuje a diskutuje (alebo skôr doťahuje) a stráca sa čas, ktorý by mal byť využitý na posunutie diskusie ďalej – napríklad AKO zabezpečiť dostatočnú ochranu dostatočne veľkých území, z ktorých by následne mohlo profitovať čo najviac ľudí? Počkať pár sekúnd, kým dopadne jablko na zem a medzitým s nepresvedčiteľným graviskeptikom polemizovať o tom, ako pokus dopadne, ešte nie je takým strašným problémom. Už horšie je čakať desiatky či stovky rokov, kým sa naplno prejavia dôsledky nášho správania voči prírode a našej bohorovnej pýchy, ktorá nám hovorí, že vieme vytvoriť umelú prírodu, globálny ekosystém, fungujúci podľa pravidiel trhovej ekonomiky a našich smiešne zjednodušených predstáv. Prípadne čakať, kým ekoskeptik konečne uzná, že to takmer zhnité jablko, ktoré mu leží pod nosom už pol roka, je to isté ako to, čo jeho diskusný oponent kedysi vyhodil do vzduchu. Môže sa stať, že kým sa niektorí zbadajú, už budú dávno preč časy, keď sa ešte s tým všetkým niečo dalo spraviť... Mimochodom, na neudržateľnosť priemyselného lesníctva poukazoval už v roku 1968 napríklad nemecký lesník Richard Plochmann – odvtedy už prešlo na môj vkus naozaj celkom dosť času...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

To, že smrekový les, rovnako ako iné prírodné biotopy, je schopný samostatného vývoja bez ľudskej „pomoci“ je dôležitý oporný bod diskusie. Respektíve základ, od ktorého sa dá ďalej postupovať k súvisiacim otázkam. Logický postup by bol asi takýto: keďže horské lesy (vrátane smrečín) sú schopné fungovať samostatne, bez prispenia človeka, ich ponechanie na prirodzený vývoj ich nijako neohrozuje a tým pádom môžeme v chránených územiach (národných parkoch) bez výčitiek svedomia smelo vytvoriť ucelené A zóny, kde bude vylúčené lesné hospodárenie. Prídeme tým síce o časť príjmov z predaja dreva, no táto strata bude bohato (niekoľkonásobne) vynahradená príjmami z turizmu a predovšetkým podporením ekosystémových služieb, plynúcich z fungujúceho ekosystému chráneného územia. Tým pádom bude dostatok prostriedkov jednak na pokrytie kompenzácii vlastníkov pozemkov za obmedzenia v ťažbe aj na ďalší rozvoj daného regiónu. Navyše sa tým podporí udržateľná ekonomika, ekologická odolnosť a funkčnosť regiónu a tým pádom životné podmienky miestneho obyvateľstva.

Úvahy z predchádzajúceho odstavca nie sú žiadnymi fantazmagóriami, ale reálnymi scenármi vývoja mnohých oblastí i celých krajín, ktoré pochopili, že jedným zo základov akejkoľvek ekonomiky sú fungujúce prírodné ekosystémy. Je ich dnes už pomerne dosť – najznámejšími sú príklady afrických safari, nemeckého Bavorského národného parku, štátov Kostarika, Bhután a mnohých ďalších. Na to, aby sme nastúpili ich cestu nám ale treba prijať tú jednu zásadnú informáciu: prírodné prostredie vo všeobecnosti funguje tým lepšie, čím menej človek do neho zasahuje a bez takýchto neregulovaných prírodných systémov sa život na Zemi nezaobíde. Výnimku v nezávislosti od ľudskej pomoci tvoria azda len extrémne zničené a odprírodnené územia, kde už boli prírodné väzby natoľko spretŕhané, že je nutný zásah človeka na ich revitalizáciu – to sa týka zregulovaných riek, intenzívne a veľkoplošne využívanej poľnohospodárskej krajiny či miest zničených povrchovou ťažbou nerastov. Napriek všetkej biede a snahe lesníkov o omladenie prestarnutých porastov sa v našich národných parkoch stále zachovali väčšie či menšie ostrovčeky takmer nezmenenej prírody. Tie pri obnove okolia slúžia ako zdroje pôvodnej biodiverzity.

V Bielovodskej doline (rovnako ako v Tichej a Kôprovej) sú na slovenské pomery takéto refúgiá pôvodnej biodiverzity pomerne rozsiahle – dokopy tu bolo vymapovaných viac ako sto hektárov pralesov – človekom nezmenených lesov. To znamená, že ako celok má dolina veľmi dobré predpoklady byť ekologicky stabilná, schopná fungovať v rámci prirodzenej variability a dynamiky, prípadne v režime bezzásahovosti postupne prinavrátiť pôvodný charakter pozmeneným častiam. Napriek tomu sa medzi odborníkmi a následne i medzi verejnosťou šíria zneisťujúce informácie, ktoré opisujú Bielovodskú dolinu ako ukážku ekologickej katastrofy, zapríčinenej znemožnením zásahu lesohospodárov. Tieto zdroje tvrdia, že v doline dochádza k nevratnému rozpadu lesného ekosystému, ku katastrofálnej erózii a že ak nebude lesníkom dovolené „postarať sa“ o zvyšné zdravé lesy, katastrofa bude celoplošná. Taktiež tvrdia, že aktuálny „neprirodzený stav“ – t.j. lykožrútové narušenie, by tu nebol, keby v doline prebiehalo ochranou prírody neobmedzované lesné hospodárenie. Aká je však pravda? Môže byť skutočne Bielovodská dolina jedinou karpatskou dolinou, kde les nie je schopný samostatnej obnovy a kde je nutné prírode „pomáhať“?

Najlepšie je tieto veci vidieť, prežiť, ohmatať si ich. No uvedomujem, že nie každý má čas, chuť, odvahu a povolenie na motanie sa nepriechodnými húštinami, riskovanie zavalenia pohyblivými suťami či facky od medveďa. Pomôžem vám teda trochu malou fotoreportážou z Bielovodskej doliny. Pred pár týždňami som ju navštívil z dôvodu svojho výskumu opäť, už po neviem koľký krát. Tento raz som sa pri jej prechádzaní zameral na regeneráciu porastov v bezzásahovom režime a na ich „katastrofálny rozpad, eróziu a následný vznik mesačnej krajiny “. Nech sa páči, niekoľko mojich postrehov z najzelenšej mesačnej krajiny, akú som kedy videl... (tým vás však samozrejme neodhováram, aby ste si to šli aj sami pozrieť, väčšinu podstatného vidieť aj z turistického chodníka).

Obr. 1 Svahy Bielovodskej doliny rozhodne nepatria medzi tie najmiernejšie. Miestami sú lesy takmer nedostupné, čo samozrejme vylučuje menežment v štýle „objaví sa napadnutý strom a okamžite ide preč z lesa“.
Obr. 1 Svahy Bielovodskej doliny rozhodne nepatria medzi tie najmiernejšie. Miestami sú lesy takmer nedostupné, čo samozrejme vylučuje menežment v štýle „objaví sa napadnutý strom a okamžite ide preč z lesa“. (zdroj: Ondrej Kameniar)
Obr. 2. Z toho vyplýva napríklad to, že ak sa tu raz lykožrút rozhodne premnožiť (napr. vplyvom suchej a teplej periódy, prípadne vytvorením bohatej potravnej ponuky vo forme veľkého zastúpenia starých porastov), tak nie je takej sily, ktorá by mu v tom zabránila. Jediná možnosť – vyrúbať všetky smreky. V Nízkych Tatrách a mnohých ďalších pohoriach si môžeme vychutnať dostatok pohľadov na takýmto štýlom  „zachránený“ les.
Obr. 2. Z toho vyplýva napríklad to, že ak sa tu raz lykožrút rozhodne premnožiť (napr. vplyvom suchej a teplej periódy, prípadne vytvorením bohatej potravnej ponuky vo forme veľkého zastúpenia starých porastov), tak nie je takej sily, ktorá by mu v tom zabránila. Jediná možnosť – vyrúbať všetky smreky. V Nízkych Tatrách a mnohých ďalších pohoriach si môžeme vychutnať dostatok pohľadov na takýmto štýlom „zachránený“ les.  (zdroj: Ondrej Kameniar)
Obr. 3 Tatry nie sú Malé Karpaty, to asi chápe každý. Rovnako (skoro) každý chápe, že tam, kde takmer nie je pôda, vo výške 1500 metrov, na severných svahoch, kde každú chvíľu zo stien a žľabov nad lesom padajú snehové či skalné lavíny, nebude rásť strom vedľa stromu v peknom zapojenom poraste. Pozeráte sa na dôsledok erózie, nad ktorým sa ale nikto súdny nepozastavuje – takto to proste v horách chodí. Ak by sme sa tejto erózie chceli zbaviť, museli by sme okolité štíty nahladko vybetónovať a zabrániť lavínam aby padali. To sa zatiaľ, dúfam, nikto nechystá realizovať...
Obr. 3 Tatry nie sú Malé Karpaty, to asi chápe každý. Rovnako (skoro) každý chápe, že tam, kde takmer nie je pôda, vo výške 1500 metrov, na severných svahoch, kde každú chvíľu zo stien a žľabov nad lesom padajú snehové či skalné lavíny, nebude rásť strom vedľa stromu v peknom zapojenom poraste. Pozeráte sa na dôsledok erózie, nad ktorým sa ale nikto súdny nepozastavuje – takto to proste v horách chodí. Ak by sme sa tejto erózie chceli zbaviť, museli by sme okolité štíty nahladko vybetónovať a zabrániť lavínam aby padali. To sa zatiaľ, dúfam, nikto nechystá realizovať...  (zdroj: Ondrej Kameniar)
Obr. 4 Život je silný a vytrvalý – napriek drastickým podmienkam si dokáže nájsť cestu. Vŕby, brezy či jarabina sa dokážu udržať aj v žľaboch, pravidelne vymietaných lavínami. Za predpokladu, že sa vyskytne dlhšia perióda bez väčšieho narušenia, sú tu schopné uchytiť sa aj smreky či limby...
Obr. 4 Život je silný a vytrvalý – napriek drastickým podmienkam si dokáže nájsť cestu. Vŕby, brezy či jarabina sa dokážu udržať aj v žľaboch, pravidelne vymietaných lavínami. Za predpokladu, že sa vyskytne dlhšia perióda bez väčšieho narušenia, sú tu schopné uchytiť sa aj smreky či limby...  (zdroj: Ondrej Kameniar)
Obr. 5 Les tu však nikdy nebude vyzerať ako na slnkom zaliatom miernym svahu niekde na Osrblí, či na inej emblematickej lokalite. Pôda sa tu tvorí extrémne pomaly, rovnako pomaly rastú aj stromy a tak nie je nič zvláštne na tom, že viac ako polovica povrchu je tvorená holou skalou. Opäť – žiadny katastrofický scenár, iba obyčajný dôsledok drsných vysokohorských podmienok. Len pre pripomenutie – pozeráte sa na úplne zdravý porast, bez akéhokoľvek narušenia lykožrútom. Čiže ešte raz – to, že niekde trčia skaly NIE JE katastrofálny dôsledok premnožených lykožrútov. A narušenie lesa lykožrútom zase nie je dôkazom o nefunkčnosti bezzásahového režimu ale prejav prírodnej dynamiky.
Obr. 5 Les tu však nikdy nebude vyzerať ako na slnkom zaliatom miernym svahu niekde na Osrblí, či na inej emblematickej lokalite. Pôda sa tu tvorí extrémne pomaly, rovnako pomaly rastú aj stromy a tak nie je nič zvláštne na tom, že viac ako polovica povrchu je tvorená holou skalou. Opäť – žiadny katastrofický scenár, iba obyčajný dôsledok drsných vysokohorských podmienok. Len pre pripomenutie – pozeráte sa na úplne zdravý porast, bez akéhokoľvek narušenia lykožrútom. Čiže ešte raz – to, že niekde trčia skaly NIE JE katastrofálny dôsledok premnožených lykožrútov. A narušenie lesa lykožrútom zase nie je dôkazom o nefunkčnosti bezzásahového režimu ale prejav prírodnej dynamiky. (zdroj: Ondrej Kameniar)
Obr. 6 Niekedy mám pocit, že lesní hospodári fotia lykožrútom zasiahnuté plochy zásadne maximálne dva roky po narušení. Dôvodom je možno to, že vtedy sú fotky naozaj výrečné – čistá katastrofa, všetko suché, popadané, obraz totálnej skazy. A to neodbornú verejnosť ľahko presvedčí o lesníckej „pravde“. Keď sa ale človek vyberie do lykožrútom či vetrom zasiahnutého lesa po dlhšom čase, naskytne sa mu úplne iný pohľad. Pokúsim sa to demonštrovať na nasledujúcej sérii obrázkov. Na tomto prvom vidíte les pár rokov po zásahu lykožrútom. Pozornému oku neunikne, že množstvo mladých stromčekov bolo nachystaných na túto chvíľu už dosť dávno pred tým.
Obr. 6 Niekedy mám pocit, že lesní hospodári fotia lykožrútom zasiahnuté plochy zásadne maximálne dva roky po narušení. Dôvodom je možno to, že vtedy sú fotky naozaj výrečné – čistá katastrofa, všetko suché, popadané, obraz totálnej skazy. A to neodbornú verejnosť ľahko presvedčí o lesníckej „pravde“. Keď sa ale človek vyberie do lykožrútom či vetrom zasiahnutého lesa po dlhšom čase, naskytne sa mu úplne iný pohľad. Pokúsim sa to demonštrovať na nasledujúcej sérii obrázkov. Na tomto prvom vidíte les pár rokov po zásahu lykožrútom. Pozornému oku neunikne, že množstvo mladých stromčekov bolo nachystaných na túto chvíľu už dosť dávno pred tým. (zdroj: Ondrej Kameniar)
Obr. 7 O ďalších pár rokov vyzerá vyschnutý „mŕtvy les“ takto. Napriek tomu, že bol lykožrútom zožratý na pomerne veľkej rozlohe, nejakým zázrakom sa obnovuje úplne bez problémov. Tým zázrakom je možno to, že takto fungoval pred sto, päťsto aj päťtisíc rokmi, dávno pred tým, ako človeka napadlo mu pomáhať.
Obr. 7 O ďalších pár rokov vyzerá vyschnutý „mŕtvy les“ takto. Napriek tomu, že bol lykožrútom zožratý na pomerne veľkej rozlohe, nejakým zázrakom sa obnovuje úplne bez problémov. Tým zázrakom je možno to, že takto fungoval pred sto, päťsto aj päťtisíc rokmi, dávno pred tým, ako človeka napadlo mu pomáhať. (zdroj: Ondrej Kameniar)
Obr. 8 Ako čas ide ďalej, staré uschnuté stromy padajú na zem a všetko sa ponára do hustej zelene. Niekde je to jarabina, popod ktorú sa už tlačí smrek, inde je to rovno smrek. Pri prechode týmto náročným terénom som si pár krát povzdychol, že ten smrek už nevie, kde od dobroty vyrásť... Skutočne – ako vidíte, rastie úplne všade.
Obr. 8 Ako čas ide ďalej, staré uschnuté stromy padajú na zem a všetko sa ponára do hustej zelene. Niekde je to jarabina, popod ktorú sa už tlačí smrek, inde je to rovno smrek. Pri prechode týmto náročným terénom som si pár krát povzdychol, že ten smrek už nevie, kde od dobroty vyrásť... Skutočne – ako vidíte, rastie úplne všade. (zdroj: Ondrej Kameniar)
Obr. 9 Mŕtve drevo sa postupne rozkladá a živiny, stovky rokov hromadené v stromoch sa spätne stávajú využiteľnými pre obyvateľov ekosystému. Cyklus živín sa opakuje znovu a znovu. Až kým nepríde niekto múdry, kto povie, že mŕtve stromy treba odviezť, lebo v lese má byť predsa poriadok...
Obr. 9 Mŕtve drevo sa postupne rozkladá a živiny, stovky rokov hromadené v stromoch sa spätne stávajú využiteľnými pre obyvateľov ekosystému. Cyklus živín sa opakuje znovu a znovu. Až kým nepríde niekto múdry, kto povie, že mŕtve stromy treba odviezť, lebo v lese má byť predsa poriadok... (zdroj: Ondrej Kameniar)
Obr. 10 Na skalnatých suťoviskách popod steny Mlynára to rovnako prebieha v poriadku. Sem-tam sa ukáže nejaký nový kúsok odhaleného skalného podložia, no vzhľadom na to, koľko ho tam bolo pred tým, sa jedná o kozmetické zmeny. Hnijúce staré drevo pomáha stabilizovať tú trošku pôdy, čo tu je a rovnako zabezpečuje vlhkosť na miestach, kde by ináč nebola takmer žiadna.
Obr. 10 Na skalnatých suťoviskách popod steny Mlynára to rovnako prebieha v poriadku. Sem-tam sa ukáže nejaký nový kúsok odhaleného skalného podložia, no vzhľadom na to, koľko ho tam bolo pred tým, sa jedná o kozmetické zmeny. Hnijúce staré drevo pomáha stabilizovať tú trošku pôdy, čo tu je a rovnako zabezpečuje vlhkosť na miestach, kde by ináč nebola takmer žiadna. (zdroj: Ondrej Kameniar)
Obr. 11 Pri širšom pohľade na najviac postihnuté časti Bielovodskej doliny vidíme v tomto prípade jedno miesto, ktoré by sa s trochou fantázie dalo nazvať zosuvom. Ak sa dobre pozriete, nachádza sa približne v strede dominantného svahu. To, že je už v pásme kosodreviny len podčiarkuje fakt, že pravým dôvodom erózie v Bielovodskej doline určite nie je bezprecedentné premnoženie podkôrneho hmyzu, ale obyčajné fyzikálne zákony, ktoré pôsobia bez ohľadu na lykožrúta a tvarujú túto vysokohorskú krajinu.
Obr. 11 Pri širšom pohľade na najviac postihnuté časti Bielovodskej doliny vidíme v tomto prípade jedno miesto, ktoré by sa s trochou fantázie dalo nazvať zosuvom. Ak sa dobre pozriete, nachádza sa približne v strede dominantného svahu. To, že je už v pásme kosodreviny len podčiarkuje fakt, že pravým dôvodom erózie v Bielovodskej doline určite nie je bezprecedentné premnoženie podkôrneho hmyzu, ale obyčajné fyzikálne zákony, ktoré pôsobia bez ohľadu na lykožrúta a tvarujú túto vysokohorskú krajinu. (zdroj: Ondrej Kameniar)
Ob. 12 Toto skryté zátišie je podľa mňa nádherné. Možno by sa našiel niekto, kto by o tom bol ochotný polemizovať, ale myslím, že s väčšinou ľudí by sme sa zhodli. Takáto divoká krása ale vzniká sama. Bez toho, aby ju niekto naprával a usmerňoval. Je to výsledok dynamiky prírodných procesov. Nechajme prírode aspoň miestami možnosť rozviť sa do svojej plnej krásy! Nechajme jej aspoň v národných parkoch slobodu od nášho utilitaristického a zároveň krátkozrakého zmýšľania! Možno časom viacerí z nás pochopia, že to potrebuje nie len príroda, ale aj my sami, keďže sme jej súčasťou...
Ob. 12 Toto skryté zátišie je podľa mňa nádherné. Možno by sa našiel niekto, kto by o tom bol ochotný polemizovať, ale myslím, že s väčšinou ľudí by sme sa zhodli. Takáto divoká krása ale vzniká sama. Bez toho, aby ju niekto naprával a usmerňoval. Je to výsledok dynamiky prírodných procesov. Nechajme prírode aspoň miestami možnosť rozviť sa do svojej plnej krásy! Nechajme jej aspoň v národných parkoch slobodu od nášho utilitaristického a zároveň krátkozrakého zmýšľania! Možno časom viacerí z nás pochopia, že to potrebuje nie len príroda, ale aj my sami, keďže sme jej súčasťou... (zdroj: Ondrej Kameniar)

Pred nosom máme rozpľaštené pomyselné jablko – bezzásahové územia po celých Karpatoch (vrátane Bielovodskej doliny, samozrejme...), ktoré nám dokazujú kľúčový fakt – že o ich fungovanie a obnovu sa nemusíme vôbec strachovať. Žijú si svojim životom, podobne ako tomu bolo pred stáročiami a žiadna mesačná krajina v nich nevzniká. Tiež máme k dispozícii dendrochronologické štúdie z týchto lokalít, ktoré dokazujú, že toto isté sa tu dialo dávno pred príchodom lesníctva. Napriek týmto očividným dôkazom sa prax mení nepríjemne pomaly a množstvo ľudí stále nie je ochotných zmeniť zaužívané názory a spôsoby. Nedostatok dôkazov ale asi v tomto prípade nebude hlavným problémom...

Ondrej Kameniar

Ondrej Kameniar

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

So svojim fotoaparátom strávim veľa času v prírode, kde vidím a zažívam množstvo zaujímavých vecí, ktoré budú aj hlavnou témou tohto blogu. V rámci svojho doktorandského štúdia sa venujem výskumu ekológie európskych lesov a pralesov na Fakulte lesnické a drevařské ČZU v Prahe. Viac o našom výskume na https://www.remoteforests.org(Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi uvedenej inštitúcie.) Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu