Postupnosť riešenia problémov ochrany prírody a prečo je Bielovodská dolina dôležitá

Autor: Ondrej Kameniar | 17.5.2018 o 23:58 | (upravené 20.5.2018 o 16:57) Karma článku: 6,70 | Prečítané:  2847x

Ak sa postupne darí dospieť aspoň ku konsenzu, že obnova bezzásahovej oblasti Tichej a Kôprovej doliny prebieha bez problémov, Bielovodská dolina na druhej strane Tatier stále predstavuje územie, o ktorom sa vedú vášnivé polemiky.

Diskusia ohľadne ochrany prírody sa podľa mňa skladá z dvoch dôležitých častí – z diskusie o prírodnej realite a jej zákonoch a z diskusie o vzťahu tejto reality k človeku, o zákonoch, ktoré tieto vzťahy upravujú. Súčasťou toho sú aj pravidlá, určujúce, ako a v akej miere môžme prírodu využívať (napr. lesný zákon). Ako u všetkého, treba začínať od základných a podstatných otázok a postupovať smerom k odvodenejším problémom, ktorých riešenie je závislé na vyriešení základných otázok.

V prípade tejto problematiky argumentačným základom, z ktorého sa odvíja ďalšia diskusia, určite nie je Zákon o lesoch, ani Plán starostlivosti o les. Rovnako ním nie sú ani nároky jednotlivcov či firiem, profitujúcich z ťažby a predaja dreva. Základom debaty sú prírodné zákonitosti, ktoré určujú, čo je a čo nie je v poriadku, čo prírodu a tým pádom všetkých nás poškodzuje nad únosnú mieru a čo nie. Ak zákon dostatočne nereflektuje prírodnú skutočnosť, tak asi nie je dobrý a tým pádom ho treba zmeniť a nie donekonečna používať ako argument. Mal by tiež platiť princíp spoločného dobra – záujem spoločnosti má prednosť pred osobnými záujmami jednotlivcov. Alebo ináč povedané – jednotlivec (či skupina) by sa pri všetkej svojej slobode a demokracii mal správať s ohľadom na zvyšok spoločnosti. Moja sloboda končí tam, kde začína sloboda toho druhého. Ale to je už zase iná, i keď úzko súvisiaca téma...

V prírode teda platia isté zákonitosti, fungujú procesy, o ktorých existencii existuje široký odborný (niekedy aj všeľudový) konsenzus. Každý rozumný človek uzná, že najlepšie sa žije tak, že tieto zákony v čo najväčšej miere rešpektujeme a riadime sa podľa nich. Ich porušovanie totiž väčšinou vyústi do nejakých nepríjemností. U časti z týchto zákonov nám ich rešpektovanie pripadá úplne samozrejmé - extrémnym príkladom je napríklad gravitačný zákon – nájde sa asi len málo ľudí (v triezvom stave), ktorí by popierali jeho platnosť a prípadne sa snažili svoje tvrdenie o jeho nefunkčnosti dokázať napríklad skokom z ôsmeho poschodia paneláku na vybetónované parkovisko. No v prírode funguje omnoho viac zákonov a súvislostí, ktoré sú v niektorých komunitách, brániacich sa zmene, vytrvalo popierané. Prečo je to tak?

Jedna z možných odpovedí znie: pretože nie všetky prírodné zákony sú tak jednoducho a priamočiaro overiteľné ako gravitácia. Je jednoduché vyhodiť najbližší predmet do vzduchu, počkať tých pár sekúnd, kým dopadne na zem a potom víťazoslávne pohadzovať pohľadom po zahanbenom diskusnom partnerovi. Ťažšie to je napríklad s overovaním komplexných ekologických súvislostí. Biotop horskej smrečiny je v strednej Európe napríklad dynamicky sa obmieňajúcim prostredím, pre ktorý lykožrút a vietor nie že nepredstavujú nebezpečenstvo, ale dokonca kľúčové ekologické procesy. A to bez ohľadu na horninové podložie, sklon svahu, množstvo vody či názor toho-ktorého lesného hospodára. Rozdiel môže byť v trvaní cyklu medzi disturbanciou (narušením) a obnovou, v priemernej veľkosti plôch, na ktorých prebieha premena biotopu a taktiež vo výslednej podobe lesa (štruktúra, druhové zloženie, biodiverzita...). Do toho ešte vstupujú extrémne variabilné a do veľkej miery náhodné klimatické faktory, ktoré dokážu slušne zamiešať karty. No (zatiaľ...) to nič  nemení na fakte, že horská smrečina ako biotop dokáže fungovať samostatne, bez prispenia človeka. Zároveň platí, že čím je les menej človekom pozmenený, tým lepšie si plní všetky ostatné funkcie okrem produkcie drevnej hmoty.

Toto všetko sú vedeckým výskumom zistené a overené fakty, ktoré navyše už na prvé počutie nahrávajú zdravému sedliackemu rozumu (čo asi robil les pred tým, ako sa človek doňho začal starať...?). Tiež tu máme bezzásahové územia, kde si tieto veci môžeme jednoducho na vlastné oči pozrieť. Čiže, použijúc analógiu s gravitačným zákonom, jablko napriek pochybnostiam dopadlo rovno pred pochybovača. Ten sa však tvári, že nič nevidel, prípadne začne svojich názorových oponentov obviňovať zo zaujatosti, zameranosti proti nemu a z mnohých iných vecí. A tak sa o týchto jasných a zrejmých veciach stále dookola diskutuje a diskutuje (alebo skôr doťahuje) a stráca sa čas, ktorý by mal byť využitý na posunutie diskusie ďalej – napríklad AKO zabezpečiť dostatočnú ochranu dostatočne veľkých území, z ktorých by následne mohlo profitovať čo najviac ľudí? Počkať pár sekúnd, kým dopadne jablko na zem a medzitým s nepresvedčiteľným graviskeptikom polemizovať o tom, ako pokus dopadne, ešte nie je takým strašným problémom. Už horšie je čakať desiatky či stovky rokov, kým sa naplno prejavia dôsledky nášho správania voči prírode a našej bohorovnej pýchy, ktorá nám hovorí, že vieme vytvoriť umelú prírodu, globálny ekosystém, fungujúci podľa pravidiel trhovej ekonomiky a našich smiešne zjednodušených predstáv. Prípadne čakať, kým ekoskeptik konečne uzná, že to takmer zhnité jablko, ktoré mu leží pod nosom už pol roka, je to isté ako to, čo jeho diskusný oponent kedysi vyhodil do vzduchu. Môže sa stať, že kým sa niektorí zbadajú, už budú dávno preč časy, keď sa ešte s tým všetkým niečo dalo spraviť... Mimochodom, na neudržateľnosť priemyselného lesníctva poukazoval už v roku 1968 napríklad nemecký lesník Richard Plochmann – odvtedy už prešlo na môj vkus naozaj celkom dosť času...

To, že smrekový les, rovnako ako iné prírodné biotopy, je schopný samostatného vývoja bez ľudskej „pomoci“ je dôležitý oporný bod diskusie. Respektíve základ, od ktorého sa dá ďalej postupovať k súvisiacim otázkam. Logický postup by bol asi takýto: keďže horské lesy (vrátane smrečín) sú schopné fungovať samostatne, bez prispenia človeka, ich ponechanie na prirodzený vývoj ich nijako neohrozuje a tým pádom môžeme v chránených územiach (národných parkoch) bez výčitiek svedomia smelo vytvoriť ucelené A zóny, kde bude vylúčené lesné hospodárenie. Prídeme tým síce o časť príjmov z predaja dreva, no táto strata bude bohato (niekoľkonásobne) vynahradená príjmami z turizmu a predovšetkým podporením ekosystémových služieb, plynúcich z fungujúceho ekosystému chráneného územia. Tým pádom bude dostatok prostriedkov jednak na pokrytie kompenzácii vlastníkov pozemkov za obmedzenia v ťažbe aj na ďalší rozvoj daného regiónu. Navyše sa tým podporí udržateľná ekonomika, ekologická odolnosť a funkčnosť regiónu a tým pádom životné podmienky miestneho obyvateľstva.

Úvahy z predchádzajúceho odstavca nie sú žiadnymi fantazmagóriami, ale reálnymi scenármi vývoja mnohých oblastí i celých krajín, ktoré pochopili, že jedným zo základov akejkoľvek ekonomiky sú fungujúce prírodné ekosystémy. Je ich dnes už pomerne dosť – najznámejšími sú príklady afrických safari, nemeckého Bavorského národného parku, štátov Kostarika, Bhután a mnohých ďalších. Na to, aby sme nastúpili ich cestu nám ale treba prijať tú jednu zásadnú informáciu: prírodné prostredie vo všeobecnosti funguje tým lepšie, čím menej človek do neho zasahuje a bez takýchto neregulovaných prírodných systémov sa život na Zemi nezaobíde. Výnimku v nezávislosti od ľudskej  pomoci tvoria azda len extrémne zničené a odprírodnené územia, kde už boli prírodné väzby natoľko spretŕhané, že je nutný zásah človeka na ich revitalizáciu – to sa týka zregulovaných riek, intenzívne a veľkoplošne využívanej poľnohospodárskej krajiny či miest zničených povrchovou ťažbou nerastov. Napriek všetkej biede a snahe lesníkov o omladenie prestarnutých porastov sa v našich národných parkoch stále zachovali väčšie či menšie ostrovčeky takmer nezmenenej prírody. Tie pri obnove okolia slúžia ako zdroje pôvodnej biodiverzity.

V Bielovodskej doline (rovnako ako v Tichej a Kôprovej) sú na slovenské pomery takéto refúgiá pôvodnej biodiverzity pomerne rozsiahle – dokopy tu bolo vymapovaných viac ako sto hektárov pralesov – človekom nezmenených lesov. To znamená, že ako celok má dolina veľmi dobré predpoklady byť ekologicky stabilná, schopná fungovať v rámci prirodzenej variability a dynamiky, prípadne v režime bezzásahovosti postupne prinavrátiť pôvodný charakter pozmeneným častiam. Napriek tomu sa medzi odborníkmi a následne i medzi verejnosťou šíria zneisťujúce informácie, ktoré opisujú Bielovodskú dolinu ako ukážku ekologickej katastrofy, zapríčinenej znemožnením zásahu lesohospodárov. Tieto zdroje tvrdia, že v doline dochádza k nevratnému rozpadu lesného ekosystému, ku katastrofálnej erózii a že ak nebude lesníkom dovolené „postarať sa“ o zvyšné zdravé lesy, katastrofa bude celoplošná. Taktiež tvrdia, že aktuálny „neprirodzený stav“ – t.j. lykožrútové narušenie, by tu nebol, keby v doline prebiehalo ochranou prírody neobmedzované lesné hospodárenie. Aká je však pravda? Môže byť skutočne Bielovodská dolina jedinou karpatskou dolinou, kde les nie je schopný samostatnej obnovy a kde je nutné prírode „pomáhať“?

Najlepšie je  tieto veci vidieť, prežiť, ohmatať si ich. No uvedomujem, že nie každý má čas, chuť, odvahu a povolenie na motanie sa nepriechodnými húštinami, riskovanie zavalenia pohyblivými suťami či facky od medveďa. Pomôžem vám teda trochu malou fotoreportážou z Bielovodskej doliny. Pred pár týždňami som ju navštívil z dôvodu svojho výskumu opäť, už po neviem koľký krát. Tento raz som sa pri jej prechádzaní zameral na regeneráciu porastov v bezzásahovom režime a na ich „katastrofálny rozpad, eróziu a následný vznik mesačnej krajiny “. Nech sa páči, niekoľko mojich postrehov z najzelenšej mesačnej krajiny, akú som kedy videl... (tým vás však samozrejme neodhováram, aby ste si to šli aj sami pozrieť, väčšinu podstatného vidieť aj z turistického chodníka).

Pred nosom máme rozpľaštené pomyselné jablko – bezzásahové územia po celých Karpatoch (vrátane Bielovodskej doliny, samozrejme...), ktoré nám dokazujú kľúčový fakt – že o ich fungovanie a obnovu sa nemusíme vôbec strachovať. Žijú si svojim životom, podobne ako tomu bolo pred stáročiami a žiadna mesačná krajina v nich nevzniká. Tiež máme k dispozícii dendrochronologické štúdie z týchto lokalít, ktoré dokazujú, že toto isté sa tu dialo dávno pred príchodom lesníctva. Napriek týmto očividným dôkazom sa prax mení nepríjemne pomaly a množstvo ľudí stále nie je ochotných zmeniť zaužívané názory a spôsoby. Nedostatok dôkazov ale asi v tomto prípade nebude hlavným problémom...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Podcast Dejiny

Slováci hľadali spojenca, ktorý by im pomohol. Našli Čechov

Prečo rozhodoval Západ a nie cárske Rusko.

PLUS

Za Marínou hľadáme love story, ktorá tam nie je

Kto skutočne uhranul Sládkovičovo srdce.


Už ste čítali?